Architektúra

Dôstojné miesto posledného rozlúčenia

Autor: stoadmin

8. 1. 2019

Pre pohrebnú službu Velatorio de Jove postavili architekti Alfredo Estebanez Garcia a Eduardo Garcia Diaz v Gijone v Španielsku jednoduché, ale dôstojné miesto posledného rozlúčenia. To je navrhnuté úplne v duchu tradičného domáceho rozlúčenia so zosnulým. Je to ponuka pre pozostalých, aby sa s nebožtíkom rozlúčili potichu, alebo s pohrebným obradom. Realizácia špecifických požiadaviek na stavbu tohto druhu je riešená z architektonického hľadiska zvlášť zaujímavým spôsobom.

Klasický pohrebný rituál, kedy je zosnulý jeden alebo dva dni vystavený vo svojom dome, už poznáme v Európe len z historických obrazov alebo filmov. Ten umožňoval všetky formy posledného rozlúčenia - úradné, súkromné, intímne, sólo, v páre, alebo v malých skupinách. Budova pohrebného ústavu Velatorio de Jove v pobrežnom meste Gijón v španielskej Astúrii je postavená plne v duchu tejto tradície. S týmto cieľom navrhovali autori projektu aj vnútorné priestory obradnej siene - tie podporujú a dovoľujú všetky jednotlivé formy trúchlenia a poslednej rozlúčky v jeho neskreslenej a otvorenej podobe.

Funkčná smútočná obradná sieň

Budova, ktorá je zapustená v južnom svahu a je takmer 80 metrov dlhá, vyzerá pri pohľade z cesty ako prízemná budova. Nad štyri metre vysokým terénnym navýšením ústi do prístavu veľkorysé presklenie. Žiadny náboženský symbol nenaznačuje skutočnú funkciu budovy. Nápoveďou je len nenápadný štít pohrebného ústavu blízko vjazdu vozidiel v zadnej časti budovy a vyššia časť objektu s parkoviskom. Až odtiaľ, približne desať metrov nad úrovňou ulice, odhalí budova svoj strešný priestor. Návštevník vstupuje dovnútra vzadu, prostredníctvom veže v tvare kocky, v ktorej sú výťah a schody. Za vchodom potom prechádza veľkým foyer. Potom sa náhle ocitne v sieni pôsobivej dĺžky, ktorá sa otvára do oboch strán. Celá južná fasáda haly, ktorá je rozdelená na dve funkčné oblasti, sa veľkoryso otvára pohľadom na mestský prístav. V ľavej časti je zóna pre občerstvenie, napravo začína asi 50 metrov dlhá pasáž, ktorá je rozdelená strešnými nosníkmi a piatimi skupinami sedačiek, usporiadaných v pravidelných intervaloch. Každá z nich označuje vstup do malého, intímneho priestoru, ktorého súčasťou je uzavreté átrium, šatňa, WC, dve izby s čalúnenými sedadlami pre pozostalých a miestnosť s rakvou.

Zosnulý tu zostáva jeden alebo dva dni. Vlastný pohreb sa potom koná na cintoríne. Architektom sa podarilo dať verejnému priestoru nielen tichú dôstojnosť, ale aj príjemnou priestrannosť a primeranú intimitu. Veľké a menšie miestnosti čerpajú svoju kvalitu z jednoduchosti a pokoja, dokonalej konštrukcie a kontrastu svetlých a tmavých plôch.

Denné svetlo je vzrušujúce a navodzuje efektné akcenty, využíva pritom svetlíky, nádvoria a tienenie. Koncepcia umelého osvetlenia podporuje zónovanie, štruktúrovanie a zvýraznenie rôznych oblastí ako vo vnútri, tak aj vonku. Súčasne sa tu môžu pozostalí lúčiť až s piatimi zosnulými. Smútočný hostia preto nie sú v tomto priestrannom interiéri nutne osamotení. A iba tí, ktorí to chcú alebo znesú, vstúpia do "vnútorného kruhu". A aj tu si môžu stále vybrať, či sa pozrú na otvorenú rakvu alebo nie. Koniec koncov, rozlúčka nie je otázkou denominácie, a tak slúži táto budova ako ponuka žijúcim a na počesť zosnulých.

Fieldset

Gijón, Španielsko

Autor stavby

Alfredo Estebanez Garcia a Eduardo Garcia Diaz

Přihláste se k odběru novinek

Zdieľajte článok so svojimi priateľmi

Fasády

Silná miestna komunita a práca architektov vdýchli nový život niekdajšej sladovni v dánskom Ebeltofte

Autor: stoadministrator

24. 11. 2021

Opravená a rozšírená historická sladovňa žiari červenou farbou nad starým dánskym prístavným mestom Ebeltoft, ležiacom na brehu Baltského mora. Kancelária Praksis Arkitekter pristúpila k práci s veľkou úctou k pôvodnej stavebnej substancii a vytvorila nové sociálne centrum s charakterom campusu. Areál je príkladom vydarenej post-industriálnej architektúry

V historickom centre mestečka Ebeltoftu sa nachádza charakteristická červená sladovňa Maltfabrikken z roku 1861, dominanta mesta a významný závod, kde sa až do roku 1998 vyrábal slad. 140 rokov trvajúca priemyselná cesta však na konci 20. storočia skončila a továrni dlhé roky hrozila demolácia. Silná miestna komunita sa spojila, aby zachovala a znovu premyslela budúcnosť tradičnej priemyselnej budovy. Z iniciatívy nadšencov sa rozbehol proces vytvárania miesta pre umenie, kultúru a podnikanie – a aj vďaka ich nasadeniu bol projekt úspešne dokončený v roku 2020. Za znovuzrodením objektu je tiež veľký záujem a podpora nadácií, podnikateľskej komunity a súkromných miestnych prispievateľov, ako aj silné partnerstvo so zastupiteľstvom mesta Syddjurs, do ktorého pôsobnosti Ebeltoft patrí.

Dnes je to ľudová továreň – poháňaná komunitami, nadšencami a vášňou s túžbou byť semeniskom tvorivého rozvoja ľudí i spoločnosti

Maltfabrikken je miestom stretávania, priestorom na dýchanie, magickou zmesou kreativity. Zároveň je miestom s mnohými užívateľsky orientovanými zariadeniami, ale aj sieťou, dynamom a sprostredkovateľom aktivít a akcií. Medzi jeho nové zariadenia patrí kultúrny dom, knižnica, múzeum, kultúrne prostredie pre mládež, rezidencie umelcov, workshopy, klaster kreatívneho priemyslu, minipivovar a mnoho ďalšieho.

Architektonická premena sa vyznačuje najmä starostlivou renováciou rešpektujúcou pôvodnú stavbu

Surovosť a neotesanosť sa tu stretáva s novou a jasnou estetikou. Zároveň boli zachované charakteristické historické hodnoty továrne. Vzniká tak homogénna a zjednocujúca hmota budovy, ktorá sa otvára do okolitých dvorov a víta každého. V snahe dostať do budov čo najviac aktivít, má vo vnútri projekt tak trochu charakter „guláša“: tu je múzeum, knižnica a archív, tu minipivovar a reštaurácia, tu dizajnový obchod, priestory a miestnosti na prenájom pre rodinné oslavy. Sú tu podnikateľské kancelárie a malé lacné prenájmy pre začínajúce firmy a dizajnérov a nakoniec, aby toho nebolo málo, je tu aj množstvo malých rezidenčných stavieb pre takzvaný "umelecký pobyt", ktorý podporuje Dánska nadácia umenia. A potom samozrejme povinné klzisko a vyhliadková plošina na vrchole komína. Je toho veľa pod jednou strechou a na väčšine miest by to bolo príliš, ale tu to funguje, pretože celý komplex budov už má v sebe ten správny nádych niečoho samorastného a pučiaceho. A čo viac, Praksis Architects sa tu podarilo udržať rovnováhu, a to ako odhalením starého, tak pridaním nového s vynikajúcim zmyslom pre oboje. Prostredníctvom obmedzenej, ale výraznej palety farieb a materiálov v exteriéri, ktorým dominujú čierne sokle a červená omietka na fasádach, spojili architekti staré a nové do jedného celku. Tvorcom projektu sa touto vydarenou prestavbou podarilo veľmi dobre premeniť industriálny relikt na križovatku spoločenského stretávania.