
Dôstojné miesto posledného rozlúčenia
Klasický pohrebný rituál, kedy je zosnulý jeden alebo dva dni vystavený vo svojom dome, už poznáme v Európe len z historických obrazov alebo filmov. Ten umožňoval všetky formy posledného rozlúčenia - úradné, súkromné, intímne, sólo, v páre, alebo v malých skupinách. Budova pohrebného ústavu Velatorio de Jove v pobrežnom meste Gijón v španielskej Astúrii je postavená plne v duchu tejto tradície. S týmto cieľom navrhovali autori projektu aj vnútorné priestory obradnej siene - tie podporujú a dovoľujú všetky jednotlivé formy trúchlenia a poslednej rozlúčky v jeho neskreslenej a otvorenej podobe.
Funkčná smútočná obradná sieň
Budova, ktorá je zapustená v južnom svahu a je takmer 80 metrov dlhá, vyzerá pri pohľade z cesty ako prízemná budova. Nad štyri metre vysokým terénnym navýšením ústi do prístavu veľkorysé presklenie. Žiadny náboženský symbol nenaznačuje skutočnú funkciu budovy. Nápoveďou je len nenápadný štít pohrebného ústavu blízko vjazdu vozidiel v zadnej časti budovy a vyššia časť objektu s parkoviskom. Až odtiaľ, približne desať metrov nad úrovňou ulice, odhalí budova svoj strešný priestor. Návštevník vstupuje dovnútra vzadu, prostredníctvom veže v tvare kocky, v ktorej sú výťah a schody. Za vchodom potom prechádza veľkým foyer. Potom sa náhle ocitne v sieni pôsobivej dĺžky, ktorá sa otvára do oboch strán. Celá južná fasáda haly, ktorá je rozdelená na dve funkčné oblasti, sa veľkoryso otvára pohľadom na mestský prístav. V ľavej časti je zóna pre občerstvenie, napravo začína asi 50 metrov dlhá pasáž, ktorá je rozdelená strešnými nosníkmi a piatimi skupinami sedačiek, usporiadaných v pravidelných intervaloch. Každá z nich označuje vstup do malého, intímneho priestoru, ktorého súčasťou je uzavreté átrium, šatňa, WC, dve izby s čalúnenými sedadlami pre pozostalých a miestnosť s rakvou.
Zosnulý tu zostáva jeden alebo dva dni. Vlastný pohreb sa potom koná na cintoríne. Architektom sa podarilo dať verejnému priestoru nielen tichú dôstojnosť, ale aj príjemnou priestrannosť a primeranú intimitu. Veľké a menšie miestnosti čerpajú svoju kvalitu z jednoduchosti a pokoja, dokonalej konštrukcie a kontrastu svetlých a tmavých plôch.
Denné svetlo je vzrušujúce a navodzuje efektné akcenty, využíva pritom svetlíky, nádvoria a tienenie. Koncepcia umelého osvetlenia podporuje zónovanie, štruktúrovanie a zvýraznenie rôznych oblastí ako vo vnútri, tak aj vonku. Súčasne sa tu môžu pozostalí lúčiť až s piatimi zosnulými. Smútočný hostia preto nie sú v tomto priestrannom interiéri nutne osamotení. A iba tí, ktorí to chcú alebo znesú, vstúpia do "vnútorného kruhu". A aj tu si môžu stále vybrať, či sa pozrú na otvorenú rakvu alebo nie. Koniec koncov, rozlúčka nie je otázkou denominácie, a tak slúži táto budova ako ponuka žijúcim a na počesť zosnulých.
Přihláste se k odběru novinek
Prihlásiť sa k newsletteruPřihláste se k odběru novinek
Přihlásit se k newsletteruZdieľajte článok so svojimi priateľmi
Tweet
Prestavba bratislavskej mestskej vily spojila nové s tradičným
Zložitá rekonštrukcia si vyžadovala komplexné prepracovanie dispozície a prevádzky domu. Premiestnením hlavného vstupu zo schodiskového priestoru do severozápadného traktu domu vznikol reprezentatívny nástupný priestor s výškou viac ako štyri metre. Z haly s recepciou je priamo prístupné hlavné dvojramenné schodisko. Tento zásah sa výrazne prejavil aj na uličnom pohľade. Pôvodne “plochá” stena dostala výrazné členenie a adekvátny výraz, ktorý zdatne sekunduje zvyšku fasády. Okrem novotvaru na priečelí vily je pri pohľade z ulice jasne odlíšená nadstavba, ktorá nahradila pôvodnú valbovú strechu. Vysoký rád a vertikálne členenie pôvodnej fasády architekt nahradil horizontálnymi líniami hliníkových lamiel. Presklené ustúpené podlažie s panoramatickým výhľadom disponuje rozsiahlou strešnou terasou orientovanou na juhozápad.
Prestavba predstavuje zaujímavé spojenie nového s pôvodnou stavebnou substanciou a vo výslednej podobe sú prítomné aj (pre tvorbu Ilju Skočeka netradičné) historizujúce odkazy. Výrazným novým prvkom je nová rímsa, lemujúca vrchné ukončenie pôvodnej budovy, evokujúca “vysoký rád” reprezentačných budov veľkých slohov minulosti a súčasne rozdeľujúca dva svety – klasický, ktorý v dolnej časti vily s tradičnými materiálmi vychádza zo stavebnej podstaty, a nový nezávislý technicistný prvok nadstavby, ktorá priznáva, že je z iného ideového prostredia, z iného obdobia.




















