
Výrazné architektonické gestá a nápadná dvojdielna úprava fasády na škole pre nepočujúcich mladistvých v Nantes
Inštitút La Persagotiére, ktorý sa stará o nepočujúcich mladistvých, nadväzuje na činnosť hluchonemého francúzskeho pedagóga René Dunana. V roku 1824 založil prvú školu vo svojich súkromných priestoroch, ktoré však už onedlho nepostačovali. Neskôr inštitúcia sídlila pod menom La Persagotiére v starom zámku na brehu rieky Sévre, ktorý je obklopený bohato vysadeným a botanicky jedinečným parkom. Teraz boli tieto priestory modernizované a škola bola umiestnená do vlastnej budovy inštitútu, ktorej úprava vychádza z potrieb často úplne nepočujúcich osôb.
Zadanie urbanistov: rozšíriť a upraviť park v súlade s plánovaným rozvojom miesta a mesta
Nová budova školy vytvára v dialógu s kaplnkou a zámkom tretí pozoruhodný prvok v parku a súčasne rešpektuje prostredie plné rastlín, kríkov a stromov. S citom sú do lokality zakomponované aj špecifické vonkajšie priestory: ihrisko, nádvorie či parkovanie. Nádvorie zabezpečuje jednoznačné oddelenie pešej a automobilovej dopravy. Parkovanie je zriadené ako čistina v zelenom prostredí.
Úloha pre architektov: navrhnite jednotný a identifikovateľný celok, ponúkajúci otvorené srdce
Komplex je rozdelený do troch centrálnych budov, ktoré sú prepojené so svetlou, na obe strany otvorenou halou. Budovy navyše vytvárajú rad ďalších medzipriestor, ktoré celému komplexu dodávajú požadovanú otvorenosť. Usporiadanie dvoch objektov na prednej strane symbolizuje otvorené paže, čím sa zdôrazňuje ústretovosť, pohostinnosť a priateľstvo. Budova je dôrazne otvorená zvnútra aj zvonka, čo uľahčuje orientáciu obyvateľom i návštevníkom školy. Pozornosť zameraná na zrak bola uprednostňovaná s ohľadom na to, že sluchovo postihnutí sa držia najmä toho, čo vidia.
Svetlo, prehľadnosť, otvorenosť a perspektíva pri zachovaní súkromia
Vstup do haly je priamym rozšírením krytého nádvoria, ktoré vedie pozdĺž dokumentačného centra. Hala je skutočným srdcom projektu, hravým, farebným, „organickým" a zmyselným, a bola navrhnutá ako miesto pospolitosti a identifikácie, uľahčujúce vzájomnú diskusiu. Oko návštevníka sa tu ľahko a rýchlo orientuje nielen vnútri, ale z otvorenej a svetlej haly je dobre vidieť aj nádvorie a parkovisko.
Použité materiály rezonujú s vonkajšou hmotou školy
Fasádu rozohrávajú dva zásadne sa líšiace materiály: kým fasády smerom do parku zo štruktúrovaných a glazovaných betónových prefabrikátov opticky prepájajú túto novú stavbu s minerálnymi fasádami kaplnky a zámku, ktoré parku dominujú, nepravidelne usporiadané pestré sklenené dosky dodávajú komplexu bohatý a hravý výraz, prinášajúce teplo a veselosť. Táto „hravá" časť fasády je realizovaná s predsadeným odvetrávaným fasádnym systémom StoVentec Glass, ktorý aj na škole v Nantes opäť preukázal, že poskytuje výnimočné možnosti pre vzhľad fasády. Prefabrikované sklenené prvky môžu byť vyrábané v rôznych veľkostiach do cca 6 m2 a dávajú nekonečnú slobodu tvorby z hľadiska tvaru, farby a jednotlivých motívov. Sklo je navyše extrémne odolné voči poveternostným vplyvom a 100% recyklovateľné.
Informácie o projekte:
Investor: Institute La Persagoiŕe, Nantes, Francúzsko
Architekt: forma6, Nantes
Miesto: Rue du Frére Louis, Nantes
Realizácia: Engie Axima, Paríž/Nantes
Kompetencie Sto: predsazená odvetrávaná fasáda (StoVentec Glass)
Foto: Patrick Miara, Nantes, Hadrien Brunner, Pornichet, Loire-Atlantique
Přihláste se k odběru novinek
Prihlásiť sa k newsletteruPřihláste se k odběru novinek
Přihlásit se k newsletteruZdieľajte článok so svojimi priateľmi
Tweet
Papier ovplyvnil podobu rekonštruovaného Múzea papiera v nemeckom Dürene
Skladanie ako stavebný princíp je témou od 90. rokov, vo svojich prácach sa im zaoberali Zaha Hadid a Frank Gehry. Vďaka hladkej, žiarivo bielej omietnutej fasáde stavba vystupuje zo svojho okolia - špička na úzke čelnej fasáde je jasným architektonickým vyhlásením. Inšpiračným zdrojom novej architektúry boli tri archetypy papiera: fasáda a okná pôsobia ako skladaný papier, nápis na múzeu bol vytlačený do vonkajšieho plášťa a v závislosti na uhle pohľadu a dopadu svetla sú na fasáde viditeľné "vodoznaky". Veľké P nad vstupom je jedným z najstarších známych vodoznakov, ktorým kedysi výrobcovia papiera označovali svoje dielo. Tiež ťah písma nápisu „Múzeum papiera Düren“ priťahuje pohľady. V dvoch verziách, biela na bielej, ale hladká omietka na drsnej, v latinke, ale jedným riadkom aj v Braillovom písme poukazuje nápis na to, že tento dom chce osloviť svojou výstavou tiež nevidiacich a zrakovo postihnutých návštevníkov.
Škára, ktorá obopína celú budovu, zdôrazňuje ľahkosť papiera ako materiálu a vyzdvihuje múzeum z okolitej zástavby. Vďaka prístavbe získalo zariadenie novy vstup vhodný pre múzeum a okrem toho sa posunulo bližšie k neďalekému Múzeu Leopolda Hoescha. Klaus Hollenbeck navyše vytvoril pre rekonštrukciu a rozšírenie Múzea papiera novú priestorovú a energetickú koncepciu. Vďaka prístavbe druhého poschodia sa celková plocha zväčšila z pôvodných 400 m2 na súčasných 900 metrov štvorcových.
Investor: Mesto Düren, Nemecko
Architekt: Hollenbeck Architektur, Kolín n. Rýnom, Nemecko
Miesto: Wallstrafse 2-8, Düren, Nemecko
Kompetencie firmy Sto:
• predsadená prevetrávaná fasáda s bezškárovú omietkou na vnútornej nosnej konštrukcii bez tepelných mostov,
• fasádna farba bez biocídnych látok s účinkom proti riasam a plesniam, založenom na bionickej báze (StoColor Dryonic)
Realizačná firma: Hubert Schleicher GmbH, Aachen, Anstrich Wilden GmbH, Aachen, Nemecko;
Fotografie: Guido Erbring, Kolín n. Rýnom, Nemecko




























